Články a témy
Chcem mamičku!
Moja spolubývajúca z prvého ročníka na vysokej škole bola po niekoľkých rokoch od promócií prvou mojou kamarátkou, ktorá mala deti. Nebývali sme blízko, takže keď som sa k nej konečne dostala na návštevu, mala už dojča a batoľa. Vtedy som nevedela o deťoch nič a čakala som, že decká ma ako úplne cudzieho človeka nebudú vôbec chcieť. Milo ma prekvapilo, že bábätko na mňa bľabotalo a naťahovalo ku mne rúčky a že väčšie dieťa sa so mnou chcelo rozprávať a ukázať mi svoje hračky. Dúfala som, že keď budem mať vlastné deti, budú v spoločnosti iných ľudí rovnako očarujúce a prirodzené ako deti mojej kamarátky.

Keď sa mi narodil syn, bol to jednoznačne mamičkin maznáčik. Nosila som ho skoro stále na rukách, každý deň. A keď začal chodiť, často sa na mňa vrhal a pevne ma objímal okolo nôh. Ale hoci ma mal radšej než ostatných, netrpel strachom z odlúčenia a zdalo sa, že je rád, keď si ho niekto zoberie a hrá sa s ním. Svoju pravidelnú opatrovateľku a starú mamu bral ako moje prijateľné náhrady, pokiaľ to nebolo príliš často. Ešte zaujímavejšie však bolo, že na krátky čas bol rád aj s úplne cudzími ľuďmi. Ak som ho napríklad musela nechať s niekym na pár minút, aby som si mohla odskočiť do kúpeľne alebo skontrolovať, či je v parkovacom automate dosť peňazí, vôbec mu to neprekážalo.

Netuším, čomu to prisúdiť. S manželom sme obaja komunikatívni a radi sa rozprávame s neznámymi ľuďmi v meste, vo vlaku alebo aj na ulici. Možno si syn všimol, že nemáme zábrany, pokiaľ ide o iných ľudí. Ale skôr sa asi taký narodil.

Veď mám aj veselé a spoločenské kamarátky, ktorých deti sa okamžite rozrušia, len čo mama odíde, a to čo i len na chvíľu. Priateľky mi hovoria, že pre takéto prípady je niekoľko spôsobov, ako odlúčenie uľahčiť. Najprv niekedy nechajú dieťaťu predmet, ktorý mu mamu pripomína – napríklad fotografiu alebo šatku, – aby tak dieťa uistili, že sa čoskoro vrátia. Takisto nezabúdajú, že s novou opatrovateľkou alebo osobou, ktorá sa má o dieťa starať, musia najprv všetci spoločne stráviť nejaký čas, aby dieťa videlo, že mamička má nového človeka rada a že sa môžu spolu hrať. A tak, keď sú deti zaujaté nejakou zábavnou činnosťou s opatrovateľkou alebo starou mamou, je oveľa jednoduchšie vytratiť sa. Hoci deti môžu chvíľku plakať alebo kričať, že chcú mamičku, o pár minút sú už väčšinou úplne spokojné. (A vo veku dva a pol roka až tri roky už väčšina detí prekoná strach z odlúčenia úplne.)

Spoločenskosť môjho syna mala však aj jednu zápornú stránku. Keď mal asi tri roky, mala som pocit, že je načase, aby sa naučil, že nemôže veriť úplne každému. „Čo by si robil,“ spýtala som sa ho, „keby si bol v knižnici a nevidel by si ma, a prišiel by k tebe niekto neznámy a povedal ti, že ti ukáže šteniatko, ktoré má vonku v aute. Išiel by si s ním?“

„No,“ povedal a trochu sa zamyslel. „Myslím, že by som išiel a potom, keby sa mi to nepáčilo, tak by som odišiel.“

Preglgla som. Bolo načase vážne sa porozprávať o tom, že hoci väčšina ľudí je dobrá, nemal by chodiť nikam s nikým, koho nepozná. Našťastie však syna prijatie tejto informácie nijako nepoznačilo. Ľudí má stále rád. Hoci teraz už trošku obozretnejšie, a tak sa mi to presne páči.

Beth Weinhouse je oceňovaná novinárka, ktorá sa špecializuje na témy súvisiace s rodičovstvom a zdravím žien. Bola redaktorkou v časopisoch Ladies' Home Journal a Parenting a jej články sa objavili vo viacerých časopisoch a na webových stránkach pre spotrebiteľov.